Konateľa nemožno robiť na plnú moc Hovoriť „Ja nič, ja konateľ“, zákon už rok nedovoľuje 7.1.2003, TREND / Vladimír Gürtler

Konateľské oprávnenie už v sebe nesie aj značné riziko pre osobu samého štatutára. Stalo sa tak po zatiaľ najvýznamnejšej novele Obchodného zákonníka. Tento zákon č. 500/2001 Z.z. nadobudol účinnosť od 1. januára 2002. Štatutárny orgán spoločnosti má vďaka tejto novele jasne vymedzené práva a povinnosti.

Spoločnosť s ručením obmedzeným je najčastejšie sa vyskytujúcou obchodnou spoločnosťou. Je tomu tak aj preto, lebo voľba tohto typu firmy sa v podnikateľskej verejnosti považuje za pomerne bezpečnú formu podnikania s obmedzeným podnikateľským rizikom.

 

Napriek tomu, že spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom, spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Niečo iné je však už dnes vykonávať v s.r.o. funkciu konateľa. Tá so sebou prináša zvýšenú mieru zodpovednosti a viaceré riziká.

Spoločnosť s ručením obmedzeným a štatutár

s.r.o. je právnická osoba – subjekt práva, ktorý vzniká zápisom do obchodného registra. Na rozdiel od fyzickej osoby, ktorá „vzniká“ narodením a možno sa jej dotknúť, vidieť ju či počuť, je s.r.o. z právneho hľadiska niečo, čo si niekedy laik dokáže len ťažko predstaviť.

Ak spoločnosť s ručením obmedzeným vlastní napríklad auto alebo budovu, môže si to človek aspoň predstaviť. S.r.o. je v takom prípade vlastníkom týchto hnuteľných alebo nehnuteľných vecí, ktoré si každý dokáže predstaviť v určitej zhmotnenej podobe.

Iná s.r.o. však môže sprostredkúvať len obchod a služby. Čo vlastne je takáto s.r.o.? Dotknúť sa možno len dvojstranového popísaného papiera, ktorý vyšiel z tlačiarne počítača obchodného registra a na ktorom je kolok o zaplatení poplatku a pečiatka registrového súdu. Tento výpis z obchodného registra obsahuje okrem obchodného mena, sídla a identifikačného čísla osoby (IČO) aj personálne obsadenie štatutárneho orgánu a spôsob, akým koná v mene spoločnosti.

Zákonodarca však v tzv. veľkej novele Obchodného zákonníka jasne určil, čo je to konanie podnikajúcej právnickej osoby. Priblížil teda aj konanie v mene s.r.o.. Právnická osoba totiž koná iba svojím štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.

Konateľom s.r.o. môže byť vždy len fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a ktorá nebola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin súvisiaci s podnikaním. Konateľ je teda osobou, s ktorou obchodní partneri s.r.o. rokujú. Je tiež osobou, ktorá v mene spoločnosti podpisuje zmluvy, najčastejšie tak, že obchodnému menu s.r.o. pripojí svoj vlastnoručný podpis.

Plná moc na konateľa

Podnikatelia sa často spytujú, či štatutár môže udeliť plnú moc inej osobe, aby ho zastupovala vo funkcii konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným. Dôvodom, prečo sa to robí, je okrem subjektívnych faktorov aj skutočnosť, že konateľom môže byť len bezúhonná osoba v zmysle platných právnych predpisov.

Týmto spôsobom sa niektoré osoby snažili platné pravidlo obísť a na základe generálneho plnomocenstva teda fakticky vystupovali ako konatelia. Funkcia konateľa je však priamo spätá s konkrétnou fyzickou osobou a nie je možné preniesť ju na základe plnomocenstva na inú osobu.

Podobné snahy sa objavili najmä v Českej republike. Podnikatelia sa tu odvolávali na ustanovenia o mandátnej zmluve, ktorá umožňuje zariaďovať záležitosti aj inou osobou ako mandatárom, čiže konateľom.

Veď vzťah medzi spoločnosťou a konateľom pri zariaďovaní záležitostí pre túto spoločnosť sa spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie alebo zo zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností. Na základe uvedenej argumentácie sa potom tieto fyzické osoby snažili legalizovať tento postup prostredníctvom generálnej plnej moci.

Súdna prax však potvrdila, že takéto konanie je obchádzaním zákona a uvedené plnomocenstvo je zo zákona neplatné. To len potvrdzuje právny stav, že iba sama spoločnosť s ručením obmedzeným môže udeliť plnomocenstvo, aby za ňu konal zástupca.

V mene s.r.o. teda koná buď konateľ alebo splnomocnený zástupca. Konanie ktorejkoľvek z týchto osôb však vyvoláva právne následky nielen pre spoločnosť, ale aj pre fyzické alebo právnické osoby, ktoré s ňou uzatvárajú zmluvy či realizujú iné právne úkony.

Zmluva o výkone funkcie

Do prijatia novely Obchodného zákonníka konatelia pokojne konali za spoločnosť alebo naopak nekonali s predstavou, že za tak či tak za všetko zodpovedá s.r.o.. Napriek tomu, že aj vtedy ich mohla firma potrestať, napríklad odvolaním z funkcie, od 1. Januára 2002 sa pozícia štatutárov výrazne sťažila.

V minulosti sa vzťah medzi spoločnosťou a jej konateľom riadil mandátnou zmluvou. Túto zmluvu si síce účastníci mohli pomenovať aj inak, obsahovo však vždy vychádzala z ustanovení tohto zmluvného typu.

Podľa Obchodného zákonníka sú všetky ustanovenia o mandátnej zmluve fakultatívne. Znamená to, že zmluvné strany si ich môžu voľne upraviť tak, ako im to vyhovuje. V podnikateľskom živote často dochádzalo k zneužívaniu tejto možnosti a k zbavovanou sa zodpovednosti konateľa za svoje konanie alebo nečinnosť.

Od začiatku minulého roka sa vzťahy medzi konateľom a s.r.o. síce rovnako riadia ustanoveniami mandátnej zmluvy, prípadne zmluvy o výkone funkcie, nie je však možné upraviť si ich rozdielne od tých ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré si vytypovala novela.

Zákon napríklad jasne hovorí, že konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti s ručením obmedzeným a všetkých jej spoločníkov.

V minulosti totiž nie raz došlo k stavu, že konatelia sa starali viac o záujmy len niektorých spoločníkov ako o záujmy celej spoločnosti. Tým fakticky dochádzalo k „okrádaniu“ spoločnosti ako celku a niektorí zo spoločníkov, najmä tí menšinoví, utrpeli škodu.

Konatelia sú tiež povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy, prípadne záujmy spoločníkov.

Konatelia pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje vlastné záujmy, záujmy len niektorých zo spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami samej spoločnosti s ručením obmedzeným. Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone funkcie, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým s.r.o. spôsobili.

Konateľ si musí dávať pozor na s.r.o. aj veriteľov Dohody vylučujúce alebo obmedzujúce zodpovednosť konateľa sú zakázané

7.1.2003, TREND / Vladimír Gürtler

Ak sa chce konateľ zbaviť zodpovednosti za škodu, má sťaženú úlohu. Za škodu nezodpovedá len vtedy, ak preukáže, že pri výkone svojej funkcie postupoval s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Konateľ však nesie v prípade sporu dôkazné bremeno, čo výrazne sťažuje jeho pozíciu.

Konatelia pritom nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia. To však neplatí, ak je uznesenie v rozpore s právnymi predpismi alebo stanovami. Ak má spoločnosť zriadenú dozornú radu, konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie odobrila dozorná rada.

Novela Obchodného zákonníka (zákon č. 500/2001 Z.z.) sprísnila vzťahy medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným a konateľom aj v tom, že akékoľvek dohody, ktoré vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť konateľa, sú zakázané. Dokonca ani spoločenská zmluva alebo stanovy nemôžu obmedziť alebo vylúčiť zodpovednosť konateľa.

Spoločnosť sa môže vzdať nárokov na náhradu škody voči konateľom alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní najskôr po troch rokoch od vzniku škody. Aj to platí len vtedy, ak s tým vysloví súhlas valné zhromaždenie a ak proti takémuto rozhodnutiu nevznesie na valnom zhromaždení do zápisnice protest spoločník alebo spoločníci, ktorých vklady dosahujú aspoň desať percent výšky základného imania.

Je teda zrejmé, že konateľstvo pre konkrétnu fyzickú osobu prináša okrem pôžitkov z funkcie aj značnú mieru rizika a zodpovednosti za svoje konanie.

Spoločník aj veriteľ

Do 31. decembra 2001 dochádzalo k uplatňovaniu nárokov voči konateľovi samou spoločnosťou. To v istých situáciách spôsobovalo značné problémy. Zrejme žiaden konateľ totiž v mene spoločnosti nežaloval sám seba ako fyzickú osobu z toho dôvodu, že s.r.o. spôsobil škodu.

V minulosti tiež dochádzalo k absurdnému stavu, že jeden z konateľov síce v mene spoločnosti podal žalobu proti druhému konateľovi, ten však urobil v mene spoločnosti späťvzatie tejto žaloby. Napriek tomu, že súdy už rozhodli, že takéto konanie nie je možné, škodca – konateľ dosiahol prinajmenšom naťahovanie času a predlžovanie sporu.

Obchodný zákonník po novom takéto stavy vylúčil a umožnil, že každý spoločník je oprávnený v mene spoločnosti uplatniť nároky na náhradu škody alebo iné nároky, ktoré má firma voči konateľovi. Pozícia spoločníka sa tým výrazne posilnila. Je to logický krok a škoda len, že zákonodarcovi pochopenie tejto problematiky trvalo vyše desať rokov.

Prekvapenie, ba až šok však pre mnohých konateľov spôsobila novela Obchodného zákonníka v tom, že okrem spoločníka môže nárok s.r.o. na náhradu škody voči konateľom uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet aj veriteľ spoločnosti. Platí to pod jednou podmienkou: že nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti.

Nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo s nimi uzatvorí dohodu o urovnaní. Ak je pritom na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom už správca konkurznej podstaty.

Žaloby proti konateľom

Možnosť, aby veritelia spoločnosti vo svojom mene a na vlastný účet uplatňovali nároky na náhradu škody voči konateľom, ak nemôžu uspokojiť pohľadávku z majetku spoločnosti, znamená vážny prelom v právnom poriadku Slovenskej republiky, keďže dosiaľ bola táto situácia fakticky nemožná.

Napriek právnej komplikovanosti žalôb proti konateľom s.r.o. je len otázkou času, kedy sa funkcia konateľa naozaj začne vykonávať s výraznou mierou zodpovednosti, s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Inak sa stanú žaloby spoločníkov či veriteľov spoločnosti proti konateľom bežnou záležitosťou nielen vo svete, ale aj na Slovensku.

Pravdepodobne až vtedy si niektorí konatelia začnú uvedomovať, že podpis na zmluve, hoci aj v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, môže znamenať aj stratu ich vlastného domu či auta.

Zmluva o budúcej zmluve neznamená automaticky istotu do budúcnosti Ak podnikatelia majú na výber a môžu uzavrieť hneď konečnú zmluvu, je lepší tento

postup.
12.7.2002, TREND / VLADIMÍR GÜRTLER

Pri obchodných rokovaniach medzi podnikateľmi vznikajú často situácie, keď strany chcú predísť možným problémom v budúcnosti, a preto sa rozhodnú uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve. Tá by mala garantovať, že predbežné dohody budú platiť aj po uplynutí určitého času a že ich vzťahy budú v istom časovom horizonte potvrdené riadnymi zmluvami v súlade s právnym poriadkom.

Zmluva o budúcej zmluve je takýmto právnym inštitútom, avšak len v prípade, že je vyhotovená obsahovo správne a spĺňa náležitosti vyžadované zákonom. Podnikatelia uzatvárajú tento typ zmluvy v súlade s § 289 a nasledujúcimi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Výnimkou je prípad, ak predmetom plnenia je nehnuteľnosť. Vtedy súdna judikatúra uvádza, že zmluva o budúcej zmluve sa riadi ustanovením § 50a Občianskeho zákonníka.

Len písomná forma 

Podstatným faktom pri uzatváraní zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy je skutočnosť, že musí byť vyhotovená v písomnej forme. To znamená, že ak aj pre samu zmluvu nie je zákonom ani zmluvnými stranami vyžadovaná písomná forma, zmluva o uzavretí budúcej zmluvy musí byť koncipovaná v písomnej forme vždy. Inak nie je platná a akékoľvek ostatné dohody v tomto smere znamenajú síce možnosť vzniku istých právnych vzťahov, avšak s rozdielnymi následkami, ako určuje zákon pri inštitúte zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy.

Zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa jedna alebo obe zmluvné strany zaväzujú uzavrieť v určenom čase budúcu zmluvu s predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom. Vzhľadom na obsah zmluvy môže nastať stav, že záväzok uzavrieť budúcu zmluvu má buď ktorákoľvek zo zmluvných strán alebo aj strany navzájom. Z toho vyplýva buď jednostranná alebo obojstranná kontraktačná povinnosť. Zaviazanou stranou na uzavretie sú potom obe strany alebo len jedna z nich.

V tejto súvislosti by si preto zmluvné strany mali v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy jasne určiť, ktorá z nich je zaviazaná, prípadne uviesť, že obaja partneri sú obojstranne zaviazaní. Zaviazaná strana je totiž povinná uzavrieť zmluvu bez zbytočného odkladu po tom, čo ju na to vyzvala oprávnená strana v súlade s textom zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Možno tiež dohodnúť, že záväzok na uzavretie zmluvy obsahuje odkladaciu alebo rozväzovaciu podmienku.

Stačí všeobecné určenie predmetu

Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy musí obsahovať čas, dokedy bude budúca zmluva uzavretá, a rovnako aj predmet plnenia, ktorý je aspoň všeobecne určený. Všeobecnosť predmetu plnenia vyhovuje podnikateľskej praxi a postačuje vzhľadom na rôzne možné alternatívy, ktoré prináša prax obchodného života. Platí to na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý pre platnosť takejto zmluvy vyžaduje jasnú dohodu o jej podstatných náležitostiach.

Ak zaviazaný subjekt nesplní záväzok uzavrieť zmluvu v súlade so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy, môže oprávnená strana požadovať, aby obsah zmluvy určil súd alebo osoba určená v zmluve. Alebo má k dispozícii tretiu alternatívu – môže požadovať náhradu škody spôsobenej porušením záväzku uzavrieť zmluvu. Nárok na náhradu škody popri určení obsahu zmluvy môže oprávnená strana však požadovať iba v prípade, keď zaviazaná strana neoprávnene odmietla rokovať o uzavretí zmluvy.

Povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu má zaviazaná strana iba v prípade, že ju na to vyzvala oprávnená strana v súlade s obsahom zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, teda aj v časovej lehote v nej určenej. Ak totiž oprávnená strana v dohodnutom čase neurobí príslušnú výzvu k zaviazanej strane, záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká a nie je možné následne sa domáhať žiadnych nárokov voči zaviazanej strane, keďže právo zaniklo.

Odmietnutie rokovania

Iná situácia však nastane, ak zaviazaná strana napriek výzve urobenej oprávnenou osobou zmluvu buď odmietne uzavrieť alebo vôbec odmietne rokovať o uzavretí zmluvy. Vzhľadom na to, že v súlade s právnymi predpismi sa zmluvy majú dodržiavať, porušenie záväzku zaviazanou stranou má za následok vznik práva oprávnenej osoby na určenie obsahu budúcej zmluvy súdom alebo osobou určenou v zmluve a nárok na náhradu škody. Tieto práva treba uplatniť v lehote jedného roka odo dňa, keď oprávnená strana vyzvala povinného partnera na uzavretie zmluvy.

Jednoročnú lehotu si však zmluvné strany môžu v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy buď skrátiť alebo predĺžiť. Táto lehota však nesmie byť dlhšia ako štyri roky, čo je všeobecná premlčacia doba stanovená Obchodným zákonníkom. Ak si teda oprávnená strana svoje práva neuplatní v lehote, jej práva sa premlčia.

Ak sa domáha svojich práv včas, obsah príslušnej zmluvy sa určí podľa účelu sledovaného uzavretím budúcej zmluvy. Pritom sa prihliada na okolnosti, za ktorých sa dojednala táto dočasná zmluva, ako aj na zásady poctivého obchodného styku.

Záväzok zaviazanej strany uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak okolnosti, z ktorých strany pravdepodobne vychádzali pri vzniku záväzku, sa zmenili do takej miery, že od zaviazanej strany nemožno rozumne požadovať, aby zmluvu uzavrela. K zániku však dochádza len vtedy, keď zaviazaná strana túto zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu zmluvnému partnerovi.

Vyššia moc

V súlade s platnou judikatúrou je potrebné pripomenúť, že zaviazaná strana sa nemôže dovolávať zániku záväzku uzavrieť zmluvu zo subjektívnych, ale len z objektívnych dôvodov. Ospravedlniť ju môže tzv. vyššia moc, ako napríklad vojnový stav alebo prírodné katastrofy. Navyše je potrebné, aby zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej strane.

Vzhľadom na mnohé nezrovnalosti, ktoré sa týkajú nielen možného výkladu zmluvných strán, ale aj rozhodnutí súdov v tejto problematike, možno podnikateľom pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve odporučiť, aby si jasne dohodli práva a povinnosti. Platí to o to viac, že všetky ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa tohto zmluvného typu sú dispozitívne. Znamená to, že zmluvné strany si ich môžu voľne upraviť, odhliadnuc od podmienky písomnej formy, ktorú treba vždy dodržať.

Uzatváranie zmluvy o budúcej zmluve je v skutočnosti len východiskom na vyjadrenie dočasného právneho stavu do uzavretia samej zmluvy. Preto možno odporučiť, ak sa zmluvné strany rozhodujú, či uzavrieť hneď definitívnu zmluvu alebo ešte len zmluvu o budúcej zmluve, zvoliť ako vhodnejšiu alternatívu priame uzavretie konkrétnej zmluvy.

 

Zmluva o tichom spoločenstve je odvážnou zmluvou Tichým spoločníkom môže byť aj občan nepodnikateľ. 8.8.2001, TREND / VLADIMÍR GÜRTLER

Zmluva o tichom spoločenstve je upravená v ustanoveniach § 673 až § 681 Obchodného zákonníka (OBZ) v platnom znení. Považuje sa za absolútny obchod. Znamená to, že sa vždy bude riadiť Obchodným zákonníkom bez ohľadu na právnu povahu subjektov. Platí to, aj keď tichým spoločníkom je občan.

Zmluvou o tichom spoločenstve sa tichý spoločník zaväzuje poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní. Podnikateľ sa zase zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielov tichého spoločníka na výsledku podnikania. Zmluva sa musí vyhotoviť v písomnej forme.

Podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 OBZ je osoba zapísaná v obchodnom registri, osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, ktorá podniká na podklade iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov a fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná v evidencii obce podľa osobitného predpisu.

Podnikateľ negarantuje zisk

V bežnej praxi sa zaužívalo, že za podnikateľa sa obyčajne považujú právnické osoby. Nie je však vylúčené, aby podnikateľom bola aj akákoľvek fyzická osoba – napríklad advokát, komerčný právnik či daňový poradca. Samozrejmosťou je, že podnikateľom môže byť aj zahraničná osoba.

Ustanovenia paragrafov zmluvy o tichom spoločenstve v Obchodnom zákonníku sú dispozitívnej povahy. Zmluvné strany sa teda od nich môžu odchýliť a primerane ich upraviť v súlade s účelom, ktorý sledujú. Podmienkou je, že tento účel neodporuje právnym predpisom. V poslednom období sa stáva, že nebankové inštitúcie podnikajú na základe zmluvy o tichom spoločenstve a tichému spoločníkovi garantujú určitý výnos za mesiac, štvrťrok, prípadne rok. Bez ohľadu na pomenovanie zmluvy nejde z pohľadu práva o zmluvu o tichom spoločenstve. Tá sa považuje za tzv. odvážnu zmluvu. Tichý spoločník sa podieľa určitým vkladom na podnikaní podnikateľa. Ten sa mu za to zaväzuje vyplatiť časť zisku podľa výsledku podnikateľskej činnosti.

Podnikateľ nevie garantovať tichému spoločníkovi, či a v ktorom roku vytvorí zisk. Preto sa môže stať, že tichý spoločník v prípade straty podnikateľa nielenže nemá žiaden zisk, ale jeho vklad sa ešte aj zníži. Zmluvné strany si však túto otázku môžu dojednať aj inak.

Predmetom vkladu tichého spoločníka môže byť určitá peňažná suma, vec, právo alebo iná majetková hodnota využiteľná pri podnikaní. Vlastníkom majetkových hodnôt sa stáva podnikateľ, ibaže by sa zmluvné strany dohodli, že je len oprávnený ich užívať. Výnimku tvoria finančné prostriedky, ktorých vlastníkom sa nepochybne stane podnikateľ uzavretím zmluvy a ich odovzdaním.

Obchodný zákonník sa osobitne zmieňuje o nehnuteľnosti, ktorá je vkladom tichého spoločníka. Vzhľadom na zmluvnú voľnosť strán nie je vylúčené, aby sa aj v tomto prípade podnikateľ stal jej vlastníkom. Špecifická situácia by však nastala pri skončení zmluvy v nadväznosti na prevod na pôvodného vlastníka.

Partner môže prísť o všetko

Otázka vlastníctva vkladu tichého spoločníka má vplyv napríklad na odpisovanie v daňovom kontexte. Je to dôležité najmä vtedy, keď tichým spoločníkom je podnikateľ alebo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok podnikateľa. Berie sa do úvahy, či majetková hodnota spadne alebo nespadne do konkurznej podstaty podnikateľa.

Prax, že subjekty si vyberajú zmluvu o tichom spoločenstve, a nie zmluvy o pôžičke či úvere, môže mať rôzne príčiny, od osobných až po daňové. Faktom zostáva, že predovšetkým z daňového hľadiska sú úroky vyplácané veriteľovi nákladovou položkou na strane dlžníka. Výnimku predstavuje ustanovenie § 25 ods. 1 písm. w zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení zmien a doplnkov. Pri zmluvách o tichom spoločenstve sa podiel vypláca až po zdanení zisku podnikateľa. Táto suma sa navyše znižuje o zrážkovú daň vo výške 25 %. Pre určenie podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania je rozhodná ročná účtovná závierka. Tichému spoločníkovi vzniká nárok na vyplatenie podielu zo zisku do 30 dní po jej vyhotovení. Ak je podnikateľom právnická osoba, plynie táto lehota od schválenia závierky v súlade so stanovami spoločnosti, spoločenskou zmluvou alebo zákonom.

Ak podnikateľ podniká so stratou, tichý spoločník môže za niekoľko rokov prísť legálnou cestou o celú hodnotu svojho vkladu, keďže ten sa znižuje v závislosti od vzniknutej straty podnikateľa. Podmienkou je, že zmluvné strany neupravia túto otázku inak.

Zmluvou nevzniká nový subjekt

Tvrdenie, že anonymita skutočného vlastníka podniku sa dá v praxi docieliť aj zmluvou o tichom spoločenstve, je zvláštne. Platí to bez ohľadu na dispozitívne ustanovenia OBZ. Tichý spoločník je v podstate iba oprávnený nahliadať do obchodných dokladov a účtovných záznamov týkajúcich sa podnikania, na ktorom sa zúčastňuje, a je oprávnený požadovať rovnopis ročnej účtovnej závierky.

Zmluvou o tichom spoločenstve sa nevytvára žiadny ďalší právny subjekt. Ide o čisto záväzkovoprávny vzťah medzi podnikateľom a tichým spoločníkom. Práva a povinnosti voči tretím osobám vznikajú iba podnikateľovi. Tichý spoločník by mohol konať iba na základe plnej moci udelenej podnikateľom, a to ako ktorákoľvek iná splnomocnená osoba. Tichý spoločník na druhej strane ručí za záväzky podnikateľa, ak je jeho meno obsiahnuté v obchodnom mene firmy alebo keď vyhlási osobe, s ktorou podnikateľ rokuje o uzavretí zmluvy, že obaja podnikajú spoločne.

Názor, že tichý spoločník je majiteľom podniku, je podľa názoru autora nepochopiteľný. Na druhej strane sa to absolútne nedá vylúčiť. Tento vzťah by však bol iba vnútorným vzťahom medzi dvoma zmluvnými stranami. Navyše, vymáhateľnosť vlastníckych nárokov by bola dosť ťažká. Tichý spoločník priamo nemôže ovplyvňovať chod podnikania svojho partnera. Ak nesúhlasí so spôsobom výkonu jeho podnikateľskej činnosti, môže ukončiť zmluvný vzťah.

Vychádzajúc z ustanovení OBZ, účasť tichého spoločníka na podnikaní zaniká:

• uplynutím doby, na ktorú bola zmluva uzavretá
• výpoveďou, ak zmluva nebola uzavretá na dobu určitú
• ak podiel tichého spoločníka na strate dosiahne výšku jeho vkladu
• ukončením podnikania, na ktoré sa kontrakt vzťahuje
• vyhlásením konkurzu na majetok podnikateľa alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku.

Zmluvy sa majú dodržiavať

Samozrejmosťou je ukončenie zmluvného vzťahu dohodou zmluvných strán. V prípade vyhlásenia konkurzu na majetok podnikateľa má tichý spoločník právne postavenie ako veriteľ ohľadne svojej pohľadávky, ibaže by z ustanovení § 673 až § 680 OBZ vyplývalo niečo iné. Ak by bol vyhlásený konkurz na tichého spoločníka, pohľadávka z titulu vrátenia vkladu sa stáva splatnou a zahŕňa sa do konkurznej podstaty. Podnikateľ je povinný vrátiť tichému spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený o podiel na výsledku podnikania do 30 dní po zániku zmluvy o tichom spoločenstve.

Zmluva o tichom spoločenstve upravená v Obchodnom zákonníku vytvára pre podnikateľa vcelku dobré predpoklady nadobudnúť jednoduchou formou majetkové hodnoty využiteľné pri podnikaní. Tichému spoločníkovi na druhej strane dáva možnosť podieľať sa na zisku podnikateľa v prípade jeho podnikateľského úspechu. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovení OBZ však možno najmä tichým spoločníkom odporučiť, aby si dôkladne zvážili všetky ustanovenia zmluvy a ešte pred jej podpisom sa obrátili na odborníka. Známe pravidlo, podľa ktorého sa zmluvy majú dodržiavať (pacta sunt servanda), sa uplatní bez ohľadu na ich neznalosť právnych predpisov či dobrú vieru.