KTO ZLYHAL PRI BEZPEČNOSTNÝCH PREVIERKACH ?

Je pozoruhodné, že zistenie o protizákonnosti a protiústavnosti vykonávania tzv. bezpečnostných previerok kandidátov na vymenovanie za sudcov bolo „odhalené“ až 30. januára 20191 2, tzn. takmer päť rokov desiatky právnikov a súdcov (viacerí z nich v pozícii členov Súdnej rady Slovenskej republiky v rokoch 1.9.2014 – 30.1.2019) akceptovali stav protizákonnej a protiústavnej činnosti orgánu výkonnej moci prinajmenšom, Národným bezpečnostným úradom (NBÚ) a to aj podľa vtedajších právnych noriem.

Protizákonný a protiústavný proces bol vykonávaný Národným bezpečnostným úradom (NBÚ) vo vzťahu ku všetkým kandidátom na vymenovanie za sudcov v období 1.9.2014 – 30.1.2019 ale aj najmä vo vzťahu k osobe mne blízkej Mgr. Svetlane Filipovej v roku 2018, pretože NBÚ konal v rozpore aj so samotnými v tom čase platnými a účinnými právnymi normami, kedže ako uvádza ústavný sudca Orosz3: „napadnuté ústavné normy nie sú samy osebe priamo vykonateľné, čo potvrdzuje nielen ich obsah, ale aj skutočnosť, že ich súčasťou sú aj ústavné blankety odkazujúce na podrobnú úpravu vzákone (pozri čl. 141a ods. 9 a čl. 154d ods. 1 tretiu vetu). Z povahy posudzovanej veci totiž zjavne možno vyvodiť, že kým nebude prijatý vykonávací zákon, ktorý (okrem iného) musí ustanoviť, aké konkrétne podklady „od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností“ [od Národného bezpečnostného úradu (ďalej len„NBÚ“)] majú byť predložené Súdnej rade Slovenskej republiky na účely vykonania bezpečnostných previerok sudcov, nemožno ani hypoteticky bezpečnostné previerky vôbec vykonať a tobôž nie tak, aby ohrozovali ústavné hodnoty tvoriace materiálne jadro slovenskej ústavy“

Kedže žiaden vykonávací zákon v období od 1.9.2014 do 24.10.2018 (deň konania neverejného zasadnutia súdnej rady, kde sa rozhodovalo, či osoba mne blízka – Mgr. Svetlana Filipová spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti) nebol zákonodarcom (ustavodarcom) prijatý, tak „zabezpečovanie podkladov potrebných pre rozhodovanie súdnej rady o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, získavanie, sústreďovanie, preverovanie, analyzovanie a vyhodnocovanie informácií o kandidátovi na funkciu sudcu v rozsahu potrebnom pre overenie skutočností podľa osobitného predpisu“ (v tom čase v zmysle § 70 (1) d)  o ochrane utajovaných skutočností) bolo PROTIZÁKONNÉ A PROTIÚSTAVNÉ.

Neexistencia vykonávacieho zákona, aké konkrétne podklady „od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností“ [od Národného bezpečnostného úradu (ďalej len„NBÚ“)] mali byť predložené Súdnej rade Slovenskej republiky de facto aj de iure znamenala, že NBÚ svojvoľne subsumoval do svojej pôsobnosti to, že NBÚ4 „získaval, sústreďoval, preveroval, analyzoval a vyhodnocoval informácie o kandidátovi na funkciu sudcu“ akoby kandidát na vymenovanie za sudcu podliehal bezpečnostným previerkám I. až IV.

Iura novit curia. Ako je možné, že roky bol členmi Súdnej rady (v ktorej bolo aj deväť sudcov) akceptovaný protizákonný a protiústavný stav?

Kto ZLYHAL? Pýtala sa 21. mája 2020 predsedníčka Súdnej rady JUDr. Lenka Praženková v rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou. Celý rozhovor5. Príslušnú časť je možné si vypočuť nižšie.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie možno teda tiež konštatovať, že: „Na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je možné postaviť zákonné rozhodnutie. Ak je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím, tak toto rozhodnutie by v prvom rade nebolo možné považovať za zákonné, a teda by nebolo možné ponechať ho bez povšimnutia…6

A aj preto rozhodnutie Súdnej rady zo dňa 24.10.2018 týkajúce sa Mgr. Svetlany Filipovej neponechávam bez povšimnutia.

KTO teda zlyhal pri vykonávaní tzv. bezpečnostnej previerky Mgr. Svetlany Filipovej a následných ďalších činnostiach ?

Pýtam sa verejne nielen ale aj v kontexte s týmito bodmi NÁLEZU Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2019 PL. ÚS 21/2014-96 uvedenými nižšie:

157. Rad ustanovení zákona č. 195/2014 Z. z. odporuje ústave, lebo vykonávajú tie normy ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktoré samy odporujú ústave. Zákonom nemožno vykonávať protiústavný ústavný zákon bez toho, aby aj vykonávacia úprava bola neústavná. To nevylučuje nesúlad zákona s ústavou aj v ďalších ustanoveniach, lebo v prípade zákona sa nevyžaduje iba súlad s materiálnym jadrom ústavy. Zákon môže odporovať ústave aj v ďalších ústavných normách, ktoré stoja mimo materiálneho jadra ústavy.

158. Zákon č. 195/2014 Z. z. obsahuje zmeny a doplnenia celkom deviatich zákonov. Ich účelom je (ale nielen) na úrovni zákona vykonať overovanie splnenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti súdnou radou na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností. Podľa úpravy v čl. I, II, V a čl. VII zákona č. 195/2014 Z. z. je týmto štátnym orgánom NBÚ.

NBÚ má postavenie ústredného orgánu štátnej správy na ochranu utajovaných skutočností, šifrovú službu a elektronický podpis [§ 21 písm. j) a § 34 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov]. NBÚ patrí nepochybne k mocenským zložkám štátu. Preukazuje to napríklad oprávnenie príslušníkov úradu nosiť strelnú zbraň a použiť ju v medziach zákona (§ 70 ods. 8, 9 a 10), ktorého právny režim sa zhoduje s oprávnením udeleným zákonom o Vojenskom spravodajstve (§ 9). Podľa § 128 ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov sa príslušník NBÚ na účely tohto zákona považuje za vojaka. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov „[p]od pojmom policajt sa na účely tohto zákona rozumie príslušník… Národného bezpečnostného úradu…“. V oblasti zdravotnej starostlivosti činnosť pre NBÚ zabezpečuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (§ 47 ods. 1 a 2 zákona č. 576/2004 Z. z.). Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 351/2011 Z. z. NBÚ má právo zriaďovať a prevádzkovať osobitné siete; tieto slúžia na vojenské účely. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. policajtom sa na účely tohto zákona rozumie… príslušník bezpečnostného úradu…

159. S prihliadnutím na tieto okolnosti pre hodnotenie súladu zákonom č. 195/2014 Z. z. dotknutých ustanovení zákona o utajovaných skutočnostiach s ústavou sú právne relevantné postupy a metódy, aké NBÚ v súlade so zákonom môže použiť, a preto tieto postupy a metódy prichádzajú do úvahy aj pri overovaní sudcovskej spôsobilosti. NBÚ pri previerkach kandidátov na sudcov a pri previerkach sudcov môže zasahovať do súkromia kandidátov na sudcov a sudcov, ako aj do súkromia druhovo neidentifikovaných jednotlivcov či skupín „tretích osôb“ (blízke osoby, resp. rodinní príslušníci, známi…). Zákon neurčuje opatrenia na ochranu základných práv, ak sa preukáže, že aktivita NBÚ nepriniesla relevantné zistenia týkajúce sa splnenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Zákon č. 195/2014 Z. z. neustanovil podmienky ochrany pred nedôvodnou archiváciou údajov o osobe. Samotný spis zostáva v archíve NBÚ, lebo zákon také naloženie so spisom nevylučuje. Údaje zhromaždené NBÚ zostanú v jeho dispozícii „navždy“. Zákon tiež neustanovuje podmienky, ktoré sa musia splniť, aby NBÚ mohol údaje zhromaždené pre potreby overovania splnenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti použiť na iný účel.

160. Ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. zveril overovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti „štátnemu orgánu plniacemu úlohy ochrany utajovaných skutočností“. Doslovným výkladom, od ktorého nie je dôvod upustiť, možno identifikovať právomoc jedného subjektu. Zákonom o utajovaných skutočnostiach v čl. VII zákona č. 195/2014 Z. z. sa však počet oprávnených subjektov zvýšil o Policajný zbor, Slovenskú informačnú službu a Vojenské spravodajstvo. Výkon previerok sudcovskej spôsobilosti týmito subjektmi je nezlučiteľný s pôsobnosťou Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva podľa zákona o utajovaných skutočnostiach. Účelom tohto zákona je výkon bezpečnostných previerok I. stupňa, II. stupňa, III. stupňa a IV. stupňa na prístup k utajovaným skutočnostiam. Účelom overovania sudcovskej spôsobilosti nie je umožniť sudcom prístup k utajovaným skutočnostiam. Ten sa sudcom zaručuje ex lege ako oprávneným osobám s osobitným postavením [§ 34 ods. 1 písm. f)]. Pôsobnosť Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva je zákonom obmedzená na osoby v služobnom a pracovnoprávnom pomere k týmto subjektom.

Podľa § 18 ods. 4 zákona o utajovaných skutočnostiach: „Policajný zbor vykonáva bezpečnostné previerky všetkých stupňov, ak je navrhovaná osoba príslušníkom Policajného zboru alebo jeho zamestnancom alebo uchádzačom o prijatie do pracovnoprávneho vzťahu alebo obdobného pracovného vzťahu vrátane služobného pomeru a plní alebo bude plniť úlohy kriminálneho spravodajstva.“

Podľa § 18 ods. 1 zákona o utajovaných skutočnostiach: „Slovenská informačná služba vykonáva bezpečnostné previerky všetkých stupňov, ak navrhovaná osoba je vo vzťahu k Slovenskej informačnej službe jej príslušníkom, zamestnancom alebo uchádzačom o prijatie do pracovnoprávneho vzťahu alebo obdobného pracovného vzťahu vrátane služobného pomeru.“

Podľa § 18 ods. 2 zákona o utajovaných skutočnostiach: „Vojenské spravodajstvo vykonáva bezpečnostné previerky všetkých stupňov, ak navrhovaná osoba je vo vzťahu k Vojenskému spravodajstvu jeho príslušníkom, zamestnancom alebo uchádzačom o prijatie do pracovnoprávneho vzťahu alebo obdobného pracovného vzťahu vrátane služobného pomeru.“

Podľa § 18 ods. 3 prvej vety zákona o utajovaných skutočnostiach: „Vojenské spravodajstvo vykonáva aj bezpečnostné previerky II., III. a IV. stupňa, ak navrhovaná osoba je v pracovnoprávnom vzťahu alebo obdobnom vzťahu vrátane služobného pomeru kMinisterstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“) alebo k organizáciám, ktorých zriaďovateľom alebo zakladateľom je ministerstvo obrany.“

161. Sudcovia, či už vymenovaní do funkcie pred 1. septembrom 2014 alebo po 1. septembri 2014, nemôžu byť v rovnakom vzťahu k Policajnému zboru, Slovenskej informačnej službe ani k Vojenskému spravodajstvu, lebo ak by boli, nespĺňali by podmienku individuálnej nezávislosti implikovanú v čl. 141 ods. 1 ústavy. Založenie previerkovej pôsobnosti Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva nad sudcami odporuje účelu zákona o utajovaných skutočnostiach a je potrebné ho považovať za contra legem.

162. Overovanie sudcovskej spôsobilosti podľa zákonnej úpravy sa spája s využitím metód typických pre činnosť spravodajských služieb, aké musia splniť uvedené kritériá ustanovené v case-law ESĽP (Case of Klass and Others). Zákon č. 195/2014 Z. z. neustanovuje metódy, postupy a prostriedky, aké Policajný zbor, Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo môžu použiť, ak sa na žiadosť NBÚ podieľajú nazískavaní údajov o sudcovskej spôsobilosti. Preto v ich činnosti možno pokladať za zákonom dovolené všetky metódy, postupy a prostriedky, ktoré im umožňuje použiť zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), resp. zákon č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Slovenskej informačnej službe“), resp. zákon o Vojenskom spravodajstve. Ide o oprávnenia na používanie informačno-operatívnych prostriedkov a na používanie informačno-technických prostriedkov. K faktickým účinkom naznačeného použitia informačno-technických prostriedkov treba priradiť možnosť obchádzania ustanovení § 114 a § 115 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ako aj úpravy zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov v prípade, ak sa previerka sudcovskej spôsobilosti stane zámienkou pre zhromažďovanie údajov o tretej osobe „podozrivej“ z využívania vplyvu na sudcu.

163. Súdna rada pri prijímaní stanoviska o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti v konečnom dôsledku nemá možnosť overiť úplnosť, objektívnosť a správnosť výsledku previerky. Môže sa iba spoľahnúť na predložený výsledok preverovania celkovo štyroch subjektov, ktoré všetky patria k mocenským zložkám štátu. Zákonom nedostatočne obmedzené použitie metód, postupov a prostriedkov pri previerkach sudcovskej spôsobilosti je nezlučiteľné s demokratickým a právnym štátom, ktorý je predmetom ochrany čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Zároveň nerešpektuje nezávislosť súdnej moci (inštitučná nezávislosť) v intenciách zaručených čl. 141 ods. 1 ústavy a tiež sudcovskú nezávislosť (personálnu nezávislosť) zaručenú v čl. 144 ods. 1 ústavy. Paradoxne napadnutá zákonná úprava (zákon o utajovaných skutočnostiach) je tiež nesúladná s čl. 154d ods. 1 ústavy, v zmysle výkladu ktorého (pozri už uvedené) chýba kompetenčné zmocnenie na výkon previerok sudcov pre Policajný zbor, Slovenskú informačnú službu a Vojenské spravodajstvo, a tento nedostatok nie je možné zhojiť zákonnou úpravou.

KOMPETENČNÉ ZMOCNENIE NA VÝKON PREVIEROK SUDCOV PRE POLICAJNÝ ZBOR, SLOVENSKÚ INFORMAČNÚ SLUŽBU A VOJENSKÉ SPRAVODAJSTVO chýbalo v celom obdobi 1.9.2014 – 30.1.2019 počas ktorého boli vykonávané tzv. bezpečnostné previerky kandidátov na vymenovanie za sudcov Národným bezpečnostný úradom a preto možno NEPOCHYBNE skonštatovať, že vo vzťahu vo vzťahu k mojej družke Mgr. Svetlane Filipovej bol vykonaný protizákonný a protiústavný proces prinajmenšom subjektami uvednými vyššie (poznámka JUDr. Vladimír Gürtler).

166. Ustanovením § 74da ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde sa posilňuje vplyv výkonnej moci na previerky sudcovskej spôsobilosti. Záväzné poklady pre rozhodovanie súdnej rady dodáva orgán výkonnej moci – NBÚ. Ďalší orgán výkonnej moci v zastúpení svojím najvyšším orgánom – ministrom spravodlivosti – môže proti rozhodnutiu súdnej rady podať opravný prostriedok. Minister spravodlivosti nie je iba predstaviteľom vrcholnej moci, ale zároveň je aj predstaviteľom moci politickej, pretože za člena vlády je vždy ustanovený politický nominant, osoba v závislosti od rozloženia síl v určitom volebnom období blízka buď vládnucej strane, ak je vláda zložená jednou politickou stranou, alebo koaličným stranám, ak sa na vláde podieľa viac parlamentných politických strán.

167. Ústavný súd sa už zaoberal vzťahom medzi nezávislosťou súdnictva a zásahmi orgánov výkonnej moci do postavenia súdov a sudcov. V konaní o súlade zákona o Špeciálnom súde s ústavou uviedol:

«V rámci ústavnej koncepcie systému vzájomných bŕzd a protiváh jednotlivých zložiek štátnej moci je síce legitímne priznať výkonnej moci určitú mieru ingerencie v rámci kreovania a niektorých aspektov fungovania moci súdnej, právomoci priznané výkonnej moci však nemôžu byť konštituované takým spôsobom, aby v konečnom dôsledku umožňovali prakticky kedykoľvek a náhle „odvolať sudcu“ alebo zasiahnuť do zloženia senátu prerokúvajúceho konkrétnu vec.» (PL. ÚS 17/2008).

Aj keď minister spravodlivosti má pri formálnom hodnotení iba právo navrhnúť, podať ústavnú sťažnosť, a tak vyvolať konanie pred ústavným súdom, v ktorom jediný ochranca ústavnosti v Slovenskej republike rozhodne, aj ústavný súd môže podľa platnej právnej úpravy rozhodnúť iba na základe podkladov NBÚ, ktoré tento orgán získal bez toho, aby bol viazaný procesným zákonným postupom spĺňajúcim požiadavky spravodlivého procesu. Za takého stavu právnej úpravy ustanovenie § 74da ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku.

168. V súvislosti s konštatovaním ústavnej nekonformity ustanovení § 74da až § 74dc zákona o ústavnom súde ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že s týmito ústavne nekonformnými ustanoveniami sú obsahovo takmer identické (keďže rovnako vykonávajú preskúmavané ustanovenia ústavy) ustanovenia § 198 až § 205 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré nadobudnú účinnosť 1. marca 2019. Bude preto potrebné, aby zákonodarca na túto skutočnosť adekvátne reagoval.

174. Ustanovenie čl. 129 ods. 7 a čl. 141a ods. 10 v rozsahu textu za bodkočiarkou ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. pokladá ústavný súd za obsolétne, keďže tieto bezprostredne súvisia s ustanoveniami čl. 147 ods. 1 poslednej vety, čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností“ a čl. 154d ods. 1 až 3 ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bodoch 1 a 2 výroku.

A na záver dovoľujem si len citovať zo stanoviska ústavného sudca Ladislava Orosza, že kľúčovou úlohou súdnej rady bolo a následne aj ústavného súdu je, overiť si pôvod a dôveryhodnosť podkladov NBÚ, v prípade pochybností si vyžiadať aj doplňujúce podklady, konfrontovať ich s inými skutočnosťami a až potom na ich základe autoritatívne rozhodnúť, či preverovaná osoba spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti. Závisí pritom len od súdnou radou a ústavným súdom autonómne ustanovených kritérií, podľa ktorých bude pripisovať relevanciu podkladom predloženým im NBÚ. Navyše sa domnievam, že by neboli namieste výhrady ani k tomu, ak by v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu súdna rada a ústavný súd pri rozhodovaní o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti v pochybnostiach primerane uplatňovali klasickú zásadu „in dubio pro reo“ (!)7.

V Košiciach, 30. júna 2020                                                    JUDr. Vladimír Gürtler, advokát

1 NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2019 PL. ÚS 21/2014-96

2 Odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza k NÁLEZU Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2019, PL. ÚS 21/2014-96

3Odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza k NÁLEZU Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2019, PL. ÚS 21/2014-96

4 160. Ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. zveril overovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti „štátnemu orgánu plniacemu úlohy ochrany utajovaných skutočností“. Doslovným výkladom, od ktorého nie je dôvod upustiť, možno identifikovať právomoc jedného subjektu. Zákonom o utajovaných skutočnostiach v čl. VII zákona č. 195/2014 Z. z. sa však počet oprávnených subjektov zvýšil o Policajný zbor, Slovenskú informačnú službu a Vojenské spravodajstvo. Výkon previerok sudcovskej spôsobilosti týmito subjektmi je nezlučiteľný s pôsobnosťou Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva podľa zákona o utajovaných skutočnostiach. Účelom tohto zákona je výkon bezpečnostných previerok I. stupňa, II. stupňa, III. stupňa a IV. stupňa na prístup k utajovaným skutočnostiam. Účelom overovania sudcovskej spôsobilosti nie je umožniť sudcom prístup k utajovaným skutočnostiam. Ten sa sudcom zaručuje ex lege ako oprávneným osobám s osobitným postavením [§ 34 ods. 1 písm. f)]. Pôsobnosť Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva je zákonom obmedzená na osoby v služobnom a pracovnoprávnom pomere k týmto subjektom.

6 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19. septembra 2018

7 Mimo zreteľa v tomto odlišnom stanovisku ponechám skutočnosť, že väčšina pléna ústavného súdu v podstate vyslovuje v tomto náleze generálnu nedôveru NBÚ, resp. jeho podkladom (a tým nepriamo aj informáciám obsiahnutým v evidenciách Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby či Vojenského spravodajstva), čo by pri (účelovo) zovšeobecnení mohlo nastoliť aj otázku, či orgánu verejnej moci tohto typu možno v demokratickom a právnom štáte vôbec zveriť nejaké úlohy (!).

TENTO právny príspevok k problematike tzv. bezpečnostných previerok je pokračovaním príspevkov uvedných nižšie:

Rada č. 1.: Priznanie je istý trest,

Otázka č. 1.: Ako v skutočnosti “preveroval” NBÚ ľudí ?,

Kde začína a konči transparentnosť Súdnej rady ?,

 

ZAUJÍMAVÉ SPRÁVY od JUDr. Gürtlera a aj iné informácie môžete dostávať aj vtedy, ak sa zaregistrujete na webe 

www.gurtler.sk